Morálka je postoj voči ľuďom, ktorých nemáme radi. ~ Oscar Wilde ~

You are not alone

17. ledna 2010 v 20:49 | Hatta Love - Black |  One-shots
Vĺča si práve spomenulo na jednu svoju poviedku, venovanú istej neuveriteľnej osobe, ktorá navždy opustila tento svet. Zverejnené na Čítaní presne 29.júna 2009. A keďže to nie je také strašné, ak sa niekomu bude chcieť, môže si to prečítať...Celkom neupravené.


You are not alone - originalfic by ~ Hatta Love - Black



Mladý chlapec, ťažko potláčajúc vzrušenie, sa krčil na lavičke v parku, zvierajúc v ruke pokrčený, no napriek tomu tak cenný útržok papiera. Ostražitým pohľadom sa chránil pred každým zvukom, pohybom, ktorý zaregistroval. Teraz je jeho - nikto mu ho nevezme. Ani náhodou...


Vstal, plamienky šialenstva v očiach sa zaleskli v podvečernom slnku. Pomalým krokom vykročil po štrkom vysypanom chodníčku. O tomto čase nebolo vonku ani živej duše, no ak predsa narazil na náhodného okoloidúceho, pritisol si svoj poklad pevne k hrudi a stiahol sa do tieňa. Musí ho chrániť, inak by mu ho mohli zobrať...Oblúkom sa vyhol veľkej sivej mačke, plížiacej sa oproti nemu. Čo ak by ho pohrýzla? Musel by zostať doma, to by mu zlomilo srdce!

Letmým kývnutím pozdravil nízku blondínku v bielom plášti. Vždy ju tu stretával. Ona nebola zlá, vždy sa na neho krásne usmiala, a hlavne mu pomáhala chrániť ho...
Zodvihol hlavu a uvedomil si, že stojí pred budovou, mŕtvolne bielou, ktorá svojou hrozivou výškou zakrývala slnko. Strašidelne chladné mreže na oknách odradzovali akéhokoľvek náhodného návštevníka.

Smutne si povzdychol, keď sa vzduchom prerezal temný zvuk gongu a z veľkej vchodovej brány sa začali vynárať desiatky bielo odetých postáv, kamsi sa ponáhľali a biele plášte za nimi viali ako krídla.
Ten odporný zvuk mu naplnil celú hlavu, hučal mu v ušiach a ústami sa dral von, bolo to tu zase. Každý deň, stále dookola sa to opakovalo...Ale už to nemusí dlho trpieť. Pevnejšie zovrel v dlani kúsok papiera. Už čoskoro...
"Tak poď...je čas na večeru."

Opäť tu bola, tá nízka, usmievavá blondínka. Jemne ho chytila za ruku, a on cítil jej strach. Prečo sa ho bojí? Predsa vie, že jej nič neurobí... Jeho jediným záujmom je chrániť ho...

Nechal sa odviesť až dovnútra. Zvláštne, nech kráčal kamkoľvek, na sklonku dňa sa aj tak vždy dostal sem. Niekto v bielom poňho prišiel a priviedol ho. Ale nie vždy to bolo to isté milé dievča, chodili preňho veľkí muži v bielych plášťoch, košeliach a rukaviciach, ktorých sa zas bál on...Stískal svoj poklad v prepotenej dlani a slzy sa mu hrnuli do očí, chceli mu ho zobrať, určite mu ho zoberú, a čo potom? Nikdy sa už odtiaľto nedostane, nesplní si sen...Ale zatiaľ bolo všetko v poriadku. Len pár dní musí vydržať svoje každodenné cesty, ktoré aj tak všetky skončia tu...
Strhol sa, keď začul tlesknutie. Vo veľkých dverách, vedúcich do miestnosti so stĺpmi, stála tá zlá, tlstá žena v bielom a tvárila sa povýšene ako vždy. Na všetky strany čosi štekala, no on sa už dávno naučil ju nepočúvať. Pustil ruku drobného dievčaťa, ktoré ho stále držalo a tvár jej farbil ľahký rumenec. Zamiešal sa do davu, plynúceho súbežne s časom, usadil sa za tmavý drevený stôl. Nechcel ani vidieť jedlo, najradšej by vstal a išiel opäť von, no vedel, že už nemôže. Donútia ho, aby zjedol všetko, čo má na tanieri a zavedú ho do tej malej miestnosti, ktorú dobre pozná a nenávidí ju. Ale...môže celý večer stráviť s ním...

Studené jedlo na malej tácke pristálo pred ním a on sa chopil plastového príbora. Všetci boli prekvapení, keď ako prvý začal jesť. Pravda, všetko by to najradšej vyvrátil, ale bolo mu to jedno, urobil by čokoľvek, aby ho s ním nechali samého...
Odrazu prestal prežúvať uprostred sústa. Celkom v rohu miestnosti si všimol úplne neznámeho muža, stál vedľa zlej, tlstej ženy v bielom a o čomsi sa s ňou rozprával.
Bol to neznámy človek! Už ani tu nie je v bezpečí, nájdu ho všade! Chcú mu ho zobrať!
Vidlička sa od jeho stisku prelomila na dve časti. Hodil ich o zem, a skôr, ako mu v tom ktokoľvek mohol zabrániť, sa vrhol ku schodom. Záplava bielych plášťov sa okamžite vrhla za ním, ale jemu boli ukradnutí. Potreboval sa len dostať do bezpečia pred tým mužom v čiernom obleku. Nemôžu mu ho vziať!

Bežal po dlhej bielej chodbe ako v nočnej more. Desiatky dverí, všetky rovnaké, a predsa našiel tie, ktoré hľadal. Aspoň si to myslel...
Silné ruky ho pritlačili k zemi. Zaťal päste a kopal okolo seba. Nie, nenechá ich, aby mu ho zobrali!
Zacítil pálenie v ohybe ruky...a odrazu akoby sa upokojil. Nikto mu ho predsa nevezme...Je jeho...
Tie isté silné ruky ho preniesli o kúsok ďalej, do dverí rovnakých ako všetky ostatné. Uložili ho na tvrdý matrac postele a...odišli. Spod privretých viečok už zazrel iba lem bieleho plášťa, strácajúci sa medzi dverami. Počul cvaknutie zámku...a akýsi šuchot za veľkým zrkadlom, ktoré mal priamo nad posteľou.
Zovrel päsť a usmial sa. Nevzali mu ho... Zatvárali sa mu oči, premáhal ho spánok. Pomaly ani nevnímal, ako sa dvere opäť pootvorili.
Čosi ho pomykalo za pevne zomknuté prsty. Ani nevedel ako, otvoril dlaň.
Odrazu však čosi v jeho vnútri začalo biť na poplach. Berú mu ho! Závidia mu, chcú ho len pre seba! Nedokázal sa však ani pohnúť. Spod viečka mu stiekla slza. To je koniec všetkého...
Čosi zašuchotalo, v dlani opäť cítil jeho teplo. Spokojne sa usmial. Všetko je v poriadku...len pár dní...prepadol sa do hlbín spánku.

Mladá blondínka opatrne zavrela dvere. Doktor sa na ňu spýtavo pozrel.
Pokrčila plecami.
"Máme kópie. Každý večer mu dávame nový, nikdy si to nevšimne..."
"A...čo to vlastne je? Všimol som si, že je na tom až chorobne závislý..."
Bez slova mu podala pokrčený papierik. Vystrel ho a dôkladne si ho prezrel.
"To je...lístok na koncert, však? Ale moment...to je predsa...devätnásteho desiaty 2003? Je rok 2009!"
Blondínka sa smutne usmiala.
"Je tu u nás už šesť rokov. Pamätáte sa na tú príšernú autonehodu, čo sa vtedy stala, niekde vo Virginii? Robil sa okolo nej veľký rozruch, ten spevák pri nej zahynul. On...Alex mal vtedy iba jedenásť. Mal doma lístok na jeho koncert, malo to byť posledné turné...Keď sa o tej nehode dozvedel, za niekoľko dní bol u nás. Lístok zvieral v ruke a odmietal ho pustiť. Rodičia už oňho nemajú záujem..." márne sa snažila zaplašiť slzu, ktorá ju pálila v kútiku oka.
"A...aká je vlastne jeho diagnóza?"
Sestrička opäť pokrčila plecami.
"Mente captus, paranoja...jednoducho sa zbláznil. Bol to jeho vzor, miloval ho až za hrob...Stále opakuje, že o pár dní odtiaľto odíde, splní si sen, pôjde na ten koncert, aj keď už nikdy nebude...Preto stále zviera ten lístok. Nepripustí, aby sa ho ktokoľvek čo i len dotkol..."
Doktor škrobene pokýval hlavou.
"Smutné..."
Pritiahol si kravatu, odkašľal si a pobral sa ďalej. Ani ho len nenapadlo skontrolovať kartu na dverách, nebol tu predsa na inšpekcii.
"Je tu aj niečo smutnejšie," zašepkala a so smutným úsmevom poslala Alexovi vzdušný bozk. Ako vždy...Otočila sa, skrývajúc v očiach závoj sĺz, a klepot jej opätkov čoskoro zanikol v nemocničnom tichu.

V ten večer sa jej nechcelo ani len prezliekať. Vzala si zo skrinky kabelku a rýchlo očami preletela jej obsah. Kľúče, mobil, peňaženka, voňavka a rúž. Má všetko, môže ísť. Zbehla po schodoch do vestibulu, prešmykla sa dvermi pre personál a na chvíľu zastala, keď jej chlad z parkoviska ovanul tvár.
Odomkla, nasadla, pustila si rádio. Zošliapla plynový pedál, pohodlne sa oprela. Ešte dvadsať minút a bude v posteli...
Nevedela. Nemohla vedieť, čo sa bude diať krátko po jej odchode.
Pípanie.
Čiara. Je rovná, rovná, tak to nemá byť!
Prvý pokus.
Rovná...
Druhý pokus.
Rovná...
Tretí pokus.
Rovná!
Štvrtý pokus.
Je nám ľúto...

Na druhý deň poobede spokojne, s úsmevom na tvári vystúpila z auta. Hnala sa hore po schodoch, chcela ho čo najskôr vidieť...No čakalo ju len prázdno.
Nebol tu? Ako je to možné?
Vyšla do záhrady. Bola veľká, priam obrovská, no nájsť v nej jeho pre ňu bola hračka. Samozrejme, len keby tu bol...

Vtedy si čosi všimla. V prítmí budovy, zakliesnený pod malým stromčekom, bol zachytený papierový útržok. Celý svet sa jej zatočil pred očami, keď uvidela, čo je na ňom napísané.
19. október 2003 , 20:00...
Nemala silu naďalej slzy skrývať. Načo? Pre koho?
Ktosi jej zozadu položil ruku na plece.
"Podali mu...iné lieky. Niekto mu vymenil...vymenil kartu. Je mi to ľúto..."
Nepozrela sa, kto to je. Nepotrebovala to vedieť. Chcela len jednu vec...

O niekoľko dní neskôr stála, celá v čiernom, so širokým klobúkom na hlave pred kopou čerstvej hliny. Hľadela na bledú tvár, ktorá vo všetkej temnote naokolo žiarila ako diamant. Hodila na sklo, ktoré ju zakrývalo, jednu, jedinú červenú ružu.
Roztvorila aj druhú dlaň. Usmiala sa a nechala malý, biely lístok spadnúť na to isté miesto.
"Aby si tam mohol ísť..."
Poslala mu posledný bozk. Otočila sa.
Niečo sa končí. A niečo možno začína...

~ T H E E N D ~

Dedicated to MJJ. Rest in peace, little Moonwalker.

 


Komentáře

1 asiasekai asiasekai | 17. ledna 2010 v 21:06 | Reagovat

no tak takto asi konci posadnutost svojim idolom,haha mala by som čim skor zatrhnut moju posadnutost :-D ach len keby to tak slo 8-) scary story

2 hatta hatta | Web | 18. ledna 2010 v 21:00 | Reagovat

No, bolo to mienené ako pscyho, tak trocha...  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama