Morálka je postoj voči ľuďom, ktorých nemáme radi. ~ Oscar Wilde ~

Not your fault

13. ledna 2010 v 23:26 | Hatta Love - Black |  One-shots
Vĺča sa vyvlčilo, zvlčilo, prevlčilo, zavlčilo, navlčilo aj odvlčilo. Vĺča má v poslednej dobe veľmi príjemné (a veľmi nevyspytateľné) tvorivé záchvaty. A aj keď nepozná anatómiu slečny Múzy, ak vlastní zuby, pravdepodobne ich má Vĺča teraz zaťaté niekde v labe.

No, aby sme prišli k veci. Vĺča napísalo. Jednodielovku. Za ktorú sa rozhodlo nehanbiť, prezmenu. Tým samozrejme veľmi alibisticky zdôvodňuje svoj príšerný štýl.

No ale poďme k veci. Mám pár poznámok.

Prvý pazúr: Vĺčaťu sa o pol jednej v noci vážne nechcelo hľadať, či bol Greyback v skupine Smrťožrútov, ktorí v OOTP utiekli z Azkabanu. Takže, pre potreby tejto poviedky, bol.
Druhý pazúr: Vĺča miluje Rowlino slovné spojenie "sovia paprča". Takže sa rozhodlo požičať si ho. Aj keď, podľa Vĺčaťa majú sovy nohy.
Tretí pazúr: Celé je to blbosť, len aby ste vedeli.
Štvrtý pazúr: Vĺča netuší, kto bol v období Záškodníkov Ministrom mágie, hoci si je takmer isté, že to niekde čítalo. No, čo. Vĺča je lenivé hľadať.
Piaty pazúr : Vĺča sa ospravedlňuje Lovegoodovcom. Boli ste prví, kto ma napadol. Luna, nič proti tebe.
Šiesty pazúr: Dátumy sedia. Halloween v sedemdesiatom siedmom bol vážne v pondelok. Na tom si Vĺča dalo záležať.

Nuž, a teraz...

Názov: Not your fault
Autor: Hatta Love - Black
Rating: No, žiadny sex, žiadne násilie...vlastne áno, dve Impedimenty ^^
Párovanie: Vĺča je zasa raz originálne - SB/RL, alebo kto-by-to-bol-čakal.
Žáner: Vĺča netuší. Keby napísalo dráma, preháňa, keby napísalo humor, píše blbosť. Každopádne slash (slash bez preslashu, SLASH BEZ PRESLASHU, zavolajte niekto doktora, ona asi nebude v poriadku - to nič, nevšímajte si...Vĺča má peknú vlastnosť ísť na všetko pomaly, takže preslash je uňho jasná záležitosť) - aj keď tak málo a taký slabý, že väčšina slashových milovníkov (aspoň tých, ktorí sa pohybujú v hladine 18+ a PWP ^^) by to za slash ani neoznačila.
Zhrnutie: Remusovi príde list - a nie len tak hocijaký. Dozvie sa horkú pravdu, ktorá bolí a páli v hrdle - kto mu pomôže ju prekonať?

A kopírujeme:
Všetky postavy sú duševným vlastníctvom J.K.Rowlingovej. Táto poviedka nebola spísaná za účelom zisku, jej kopírovanie bez môjho súhlasu je ZAKÁZANÉ (ale fakt! ^^ Vĺča vie byť aj zlé)...a ďalej to poznáme. A samozrejme, ďakujeme tete Rowle za také úžasné postavy, akými sú Záškodníci. Jedného dňa sa jej za ne odplatíme.

Opäť jedno veľké anteeksi za prípadné chyby. Betovať mňa, asi by to niekto neprežil ^^

Not your fault

"Klop, klop."
Vôbec to nebol príjemný zvuk. A už vôbec nie o tretej nadránom, keď ste chceli spať.
"Klop, klop."
V jednej z postelí, postavených pozdĺž okraja kruhovej miestnosti, sa spiaca osoba pohla. Vzápätí však zachrápala a spala ďalej.
"Klop, klop!"
Z veľkej hnedej sovy na okennom parapete si zjavne nikto nič nerobil.

~*~

Na Rokfortskom hrade bolo ospanlivé sobotňajšie ráno. Na to, že bol koniec októbra, bolo pomerne teplé a poskytovalo všetkým šancu pripraviť sa na pomaly prichádzajúcu zimu. Profesorka Sproutová pobehovala v zablatených topánkach pomedzi skleníky, mandragorám navliekala teplé ponožky a šály a starostlivo prihnojovala ohnivé ľalie. Hagrid využil neobvykle teplé počasie na zazimovanie svojej záhradky - obral všetky tekvice, ktoré sa teraz hrozivo kopili vedľa jeho chatrče a nad záhonmi vztýčil akúsi napodobeninu muklovského fóliovníka. Poznášal dovnútra veľké debny s červoplazmi a chumáčikmi, namiešal prvú dávku zimného sovieho krmiva a teraz spokojne sedel pred chatrčou na slniečku, fajčil akúsi podivnú fajku, v ruke mal svoj ružový dáždnik a pri nohách mu ako podnožka ležal Tesák.
Až prekvapivo dobrú náladu okolo seba šíril aj Albus Dumbledore. Už skoro ráno vyšiel zo svojej pracovne, prechádzal sa po chodbách, popiskoval si akúsi zvláštnu pesničku a každému, koho stretol, s úsmevom mával. Rovnako skoro sa na potulky po hrade a jeho okolí vybrali aj profesorka McGonagallová a profesor Flitwick. Voľným tempom križovali školské pozemky a vášnivo rozoberali akýsi nový článok v časopise Transfigurácia a dnešok ("Hovorím ti, Minerva, nie je možné, aby sa ten chlap menil na veľrybu, to predsa nejde!").
So študentmi to však bolo inak. Poniektorí
boli ochotní obetovať aj raňajky, len aby mohli zostať v posteli, hoci je pravda, že iní sa už takmer od svitania preháňali po vonku a tešili sa z kostrbatých slnečných lúčov.
Väčšina zvolila kompromis a práve teraz sedeli vo Veľkej Sieni a napchávali sa.
Okrem desiatok iných študentov k nim patrili aj Sirius Black, James Potter, Remus Lupin a Peter Pettigrew, nechválne známi Záškodníci.
Aj keď by sa dalo diskutovať o tom, ktorí z nich sa za stolom nachádzali naozaj. Jamesov pohľad smeroval do známych končín - presne tam, kde sa nachádzali krásne dlhé ryšavé vlasy a iskrivé zelené oči. Sirius sa po včerajšom liste z domova ešte stále tváril, akoby zjedol Snapov hrebeň a bez nálady sa hrabal v ovsenej kaši. Peter bol štandardne duchom neprítomný. Jediný Remus čulo prežúval keksy, čítal Denného Proroka a dokonca by sa dalo povedať, že mal dobrú náladu.
"Tichošľap, tu píšu, že Ministerstvo robí razie v...Tichošľap?" snažil sa Lupin upútať priateľovu pozornosť, no neunikol mu jeho sklenený pohľad kamsi do náprotivnej steny.
"Hm?" otočil naňho Sirius hlavu, nemajúc tušenia, o čom pred tým Remus rozprával.
"Hovorím, že v Prorokovi píšu, že Ministerstvo robí razie u všetkých rodín, ktoré podozrievajú zo spojení s tým...Voldemortom , vraj boli u Malofoyovcov, Lestrangeovcov, Nottovcov aj u vás. A v najbližšej dobe plánujú ďalších. Čo si o tom myslíš?" Remus zachmúrene vraštil čelo. Popravde sa mu tá nová postavička, černokňažník, ktorý začal vystupovať ako jediný Slizolinov potomok a zval sám seba najsilnejším čarodejníkom na svete, nepáčila ani za máčny máčik. V budúcnosti z jeho strany cítil problémy.
"Kontrola?" prebudil sa náhle Tichošľap. "U nás doma bola kontrola? Na Grimmauldovom námestí?"
Remus prikývol. So záujmom pozoroval meniaci sa výraz na aristokratovej tvári. Odrazu bol plný života.
"A ja som si myslel...ach bože, hlúpa kontrola!" Sirius vyskočil od stola, tresol lyžicou do taniera, až to zacvendžalo, a jeho pohľad prezrádzal, že keby bol teraz vo svojej psej podobe, najradšej by vybehol von a vyváľal sa v blate. A súdiac podľa toho, že sa zmizol ako para nad kotlíkom, to mal naozaj v pláne.
"Sirius?" zašomral si vlkolak popod fúzy zamyslene. Poskladal noviny, učinil niekoľko pokusov priviesť zvyšných Záškodníkov ku zmyslom, čo sa mu nepodarilo, takže zamieril - vlastne ani nevedel kam zamieril. Zastal v hale a premýšľal, či ísť do klubovne, do knižnice alebo von.
Zostal však ušetrený rozhodovania. Práve keď urobil ďalší nerozhodný krok, do haly vletela obrovská tmavohnedá sova a dôležito šuchoriac perie mu zosadla na rameno. Prekvapene ju pohladkal po lesklom perí.
"Ahoj, čo si zač? Prečo si nepriletela s ostatnými?"
Sova namiesto odpovede otrčila list, ktorý mala priviazaný o paprču. Bola to veľká žltá obálka úradného vzhľadu, s pečaťou...
"Ministerstvo mágie?" Remus preglgol. Kedykoľvek dostal list z Ministerstva, neveštilo to nič dobré (nechcel si ani predstaviť, čo by z toho vyveštila chudinka Sibyla Trelawneyová, keby jej to povedal). Spomenul si na noviny, ktoré mal poskladané vo vnútornom vrecku habitu a zmocnilo sa ho príšerné tušenie. Opatrne rozlomil červenkastý vosk, vytiahol list pergamenu a čítal:

Vážený pán Lupin,

týmto listom si dovoľujeme oznámiť Vám, že ste ako registrovaný vlkolak pod dohľadom Ministerstva Mágie povinný sa dostaviť zajtra, 30. Októbra 1977 o pätnástej hodine na výsluch vedený školenými aurormi. Predmetom výsluchu budú dôvodné podozrenia zo spolupráce s temnými silami, ako aj...

Ďalej nečítal. Zovrel list v dlani a v kútiku oka sa mu zaleskla slza. Presne ako tušil, jeho prekliatie z neho v očiach Ministerstva spravilo temné stvorenie, ktoré by mal Voldemort rád na svojej strane, nehľadiac na to, že mal len šestnásť.
Vedel si to priam živo predstaviť. Bude sedieť na stoličke, pre bezpečnosť pripútaný, aj s ďalšími, rovnakými ako on. Aspoň tucet aurorov na nich bude mieriť prútikmi, je možné, že budú musieť vypiť Veritasérum... tak ponižujúce.

Kvôli jednému vlkolakovi, ktorý si nechcel svoje prekliatie nechať len pre seba.
Kvôli jedinej neuváženej prechádzke za mesačnej noci.
Kvôli svojej vlastnej hlúposti.

Za všetko si môže sám...

Sova na jeho ramene upokojujúco zahúkala a vzlietla ku stropu haly.

~*~

"Dumbledore o tom vie? A povolil to?" James Potter, sediaci spolu s priateľmi v spálni šiesteho ročníka okolo seba rozčúlene mával rukami. "To nemôžu! Máš šestnásť, preboha!"
"Obávam sa, že Dumbledore nemal na výber. Už teraz má kvôli mne dosť problémov, väčšina ľudí na vyšších postoch stále nevie stráviť, že ma vzal na Rokfort. A James, myslím, že celkom ľahko môžu. Šestnásť - nešestnásť, som nebezpečná beštia a nemôžu ma podceniť. Musím byť podrobený výsluchu, tak ako každý z nás..." Remus Lupin takisto sedel na posteli, hral sa s prázdnou fľašou od ďatelinového piva, navonok zmierený s potupou, ktorá ho zajtra celkom určite čaká. Vovnútri sa však triasol ako malý školák.
Jeho priatelia sa naňho len smutne dívali. Ani jeden z nich nemal rád, keď Remus o sebe hovoril ako o bezcennej veci. Bol predsa človek, úžasný človek, sčítaný, verný a skvelý priateľ. A nenávideli ministerstvo za to, ako s ním zachádzalo. Iste, boli vlkolaci, ktorí odmietali byť prekliati sami a počas splnu hrýzli nevinných ľudí, takí si zaslúžili Azkaban - no Remus bol všetko, len nie krvilačný.
"Počkáme tu na teba, Námesačník. A porozprávaš nám o tom. Nie že zas budeš zdeptaný a necháš si to pre seba, na to sme tu my!" žmurkol naňho Tichošľap povzbudzujúco a James s Petrom prikývli.

Remus Lupin už dávno nevedel spočítať, koľkokrát ďakoval všetkým bohom za svojich priateľov.

~*~

"Faire?"
"Tu!"
"Greengrass?"
"Tu!"
"Greyback?"
"Tu!"
"Ivory?"
"Tu!"
"Jollyová?"
"Tu!"
"Jolly?"
"Tu!"
Remus stál v pomaly sa odvíjajúcom rade vo veľkolepom átriu. Na Ministerstve mágie bol už niekoľkokrát, nie vždy bol účel jeho návštevy práve príjemný, no tentokrát sa cítil tak zle, ako len mohol.
"Looper?"
"Tu!"
"Lupin?"
Strhol sa, keď začul svoje meno. Niekoľko vlkolakov v rade za ním za sucho zachechtalo. Áno, mal skutočne príhodné meno.
"Tu!" vykríkol rýchlo a zamestnanec v tmavomodrej uniforme mávol prútikom. Prepážka, ktorá Remusovi doteraz bránila v priechode, na moment zmizla a on sa rýchlo prešmykol na druhú stranu.
Ocitol sa v tmavej miestnosti so stropom tak vysokým, že naň takmer nedovidel. Po obvode miestnosti sa dvíhali dlhé rady lavíc a mizli v tme, uprostred stálo presne štyridsaťtri stoličiek v radoch. Z každej z nich na zem viseli ťažké okovy; niektoré už v zajatí zvierali vlkolačie zápästia. Remus sa proti svojej vôli roztriasol.
"Čo tam stojíš, mladý? Poď sem!" zakričal naňho nevrlo ďalší zamestnanec v uniforme a keď k nemu Remus pristúpil, nestačil sa čudovať. Postarší muž mu jediným hmatom z vrecka vytiahol prútik, strčil ho do stoličky a okovy ho bez rozkazu spútali.
"Pripravujú nevinných o rozum a ešte si aj budú vyskakovať...pozabíjať ich všetkých..." zamumlal zamestnanec a prešiel k ďalšiemu nešťastníkovi. Remus sa snažil tváriť, že ho nepočul a dodať si guráže.

Nemôžu ti nič dokázať. Nič si neurobil, nie si spolčený s Voldemortom. Iba ak...

Zrazu v panike napol okovy a zúfalo sa chcel dostať preč. James, Sirius a Peter, na to vôbec nepomyslel! Mal si od Dumbledora požičať mysľomisu, aby boli jeho myšlienky a spomienky na nich aspoň čiastočne zahmlené, vôbec mu to nedošlo, takto ich všetkých troch môže poslať do Azkabanu! Stačí pár kvapiek veritaséra...
"Nenerváč, mladý. Zažiješ aj horšie veci," prihovoril sa mu veľmi starý muž, ktorého strážca usadil na vedľajšiu stoličku. Striebristosivú bradu mal v chumáčoch povytrhávanú, ruky i tvár mu brázdili hlboké jazvy - čo iné by sa dalo čakať. Remus naňho pozrel skúmavo. Nevyzeral, že je z tých krvilačných beštií, čo pri splne nepoznajú medzí a roztrhajú všetko, čo sa hýbe.
"Čo vy viete o tom, čo zažijem..." zamumlal si popod fúzy tak, aby ho neznámy nepočul a chcel sa znovu venovať svojim myšlienkam. Bol však prerušený buchnutím dverí. Zdvihol hlavu a poobzeral sa. Všetkých štyridsaťtri stoličiek bolo obsadených, sedeli na nich ženy i muži, videl jedného mladíka, mohol mať tak dvadsať, no nikto mladší od neho tam nebol. Pomyslel si, že malé deti z výsluchu našťastie predsa len vylúčili.
"Vážení prítomní!" rozľahol sa miestnosťou hlas, istotne posilnený kúzlom. Remus nasmeroval svoj pohľad hore - pravdepodobne vedúci auror sedel za rečníckym pultom a prihováral sa ostatným, ktorí, ako Remus čakal, mali vytiahnuté prútiky - a všetky mierili na skupinu vlkolakov v strede.
"Dnes sme tu z nie veľmi príjemného dôvodu - z poverenia ministra musíme vypočuť všetky registrované temné stvorenia v Británii, dneškom posledné a najnebezpečnejšie zo zoznamu, vlkolakov."
Mnohí počas jeho reči skrivili tváre v horkom úškľabku.
"A pre vás," otočil sa vedúci auror ku všetkým, sediacim na stoličkách, "som Augustus Blackwood, vedúci oddelenia aurorov."
Opäť sa otočil sa svojich zamestnancov.
"Môžeme začať."


~*~

"Si v spojení alebo akýmkoľvek spôsobom komunikuješ s Temným Pánom?"
"Spôsobujú ti vraždy potešenie?"
"Pozoruješ na sebe vlkolačie príznaky aj mimo splnu?"

Tieto, a mnoho iných otázok, lietalo vzduchom. Aurori s drobnými fľaštičkami v dlaniach postupne prechádzali rady vlkolakov, všetkým bezočivo tykali a pýtali sa na otázky, ktoré zdanlivo s témou výsluchu nijako nesúviseli. Celkom mladý černoch práve kvapkal veritasérum do hrdla starcovi, sediacemu vedľa Remusa. Ten, keď videl, ako starec zmeravel a jantárové oči mu zosklenateli, zachvel sa.

"Kto si?" spýtal sa auror, opierajúc sa o stoličku za jeho chrbtom.
"Anthrophilius Lovegood, kníhkupec."
"Si vlkolak?"
"Áno."
"Si v spojení alebo akýmkoľvek spôsobom komunikuješ s Temným Pánom?"
"Nie."
"Vychádzaš počas splnu z domu?"
"Áno."
Remusa zamrazilo.
"Pohrýzol si už niekoho?"
"Áno. A bol som za to v Azkabane."
Nie. Remus priam zmrzol.
"Spôsobuje ti to potešenie?"
"Áno!"
Auror sa potešene usmial.
"Impedimenta," zamrmlal potichu a starec v momente omráčený napoly sedel, napoly ležal na stoličke. Remus privrel oči a otvoril ich, až keď nad sebou cítil prítomnosť človeka. Mladý černoch sa naňho zaškľabil, bleskove mu kvapol niekoľko priezračných kvapiek do hrdla a vystrel sa.

Remusovi akoby sa vypla niektorá časť mozgu - tá, ktorá súdi, kedy hovoriť pravdu a kedy ju zamlčať. Práve teraz sa nedokázal donútiť ani pomyslieť na lož.
"Takže, mladý. Kto si?"
"Remus John Lupin, študent...šiesteho ročníka na Rokforte," odrapotal automaticky. Auror na okamih vyzeral prekvapený, no pokračoval.
"Si vlkolak?"
"Áno."
"Si v spojení alebo akýmkoľvek spôsobom komunikuješ s Temným Pánom?"
"Nie, a nikdy nebudem," odhodlane mu vmietol do tváre.
"Vychádzaš počas splnu z...no, von?"
"Nikdy."
"Poznáš iných vlkolakov?"
"Po mene? Okrem Anthrophiliusa Lovegooda nie."
"Kto ťa pohrýzol?"
"Neviem," odpovedal popravde.
Černochov pohľad zaletel kamsi do prednej rady, na muža, ktorý vyzeral takmer ako transformovaný vlkolak, hoci nebol spln. Uši mal špicaté, namiesto nechtov pazúry, husté vlasy pripomínali skôr vlčiu srsť a na aurora, ktorý pri ňom stál, ceril zuby, ostré ako žiletky.
"Ja hej," začal rýchlo Remusov auror. "Fenrir Greyback."
Pohľad stále upretý na vlčieho muža.
Remus naňho pozrel. Ako viem, že neklameš, že ma nechceš vyprovokovať?
"Ver mi, mladý. Čítal som jeho záznamy. Stal sa vlkolakom pred desiatimi rokmi, takmer na deň presne. Vie sa o ňom, že sa mu to zapáčilo a vynakladá všetko svoje úsilie, aby sa nepremieňal späť na človeka, no doteraz sa naňho nič nenašlo. Ale pred chvíľou som ho vypočúval, povedal, že každý mesiac zabije aspoň dvoch ľudí, doteraz to vraj prežil len jeden, Greyback ho pohrýzol počas svojho prvého splnu. Keď si ty mal šesť, a v tvojich záznamoch stojí, že si vlkolakom od šiestich rokov. Presnejšie od tretieho novembra šesťdesiatsedem, kedy Greyback prežíval svoju prvú premenu. Ak myslíš, že je to len milá zhoda náhod, tvoj problém. A teraz, mladý, pre tvoje dobro," zašepkal auror.
"Impedimenta!" bolo posledné, čo Remus počul.

~*~

"Námesačník!"
Odniekiaľ z diaľky k nemu prenikol hlas, ktorý nevedel nikam zaradiť.
"Remus, zobuď sa konečne!"
Bol bližšie. Dokázal ho rozpoznať...
"Tichošľap?" menovaný sa zaškľabil a netrpezlivo poskočil na priateľovej posteli.
"Sláva. Myslel som, že budeš spať večne," komentoval Remusovo neohrabané vstávanie.
Lupin si prehrabol rukou vlasy.
"Koľko je hodín? Čo sa..." no vtom mu to došlo - Ministerstvo, výsluch, veritasérum, Greyback...
Zničene dopadol späť do prikrývok. Najradšej by si vymazal pamäť.
Vie, kto ho pohrýzol. Komu ho náhoda a jeho vlastná hlúposť nahrala do cesty a kto mu zasekol vlkolačie zuby do ramena...Z druhej strany izby sa naňho súcitne usmieval Tichošľap.
"Už je dobre, kamarát. Máš od nich pokoj, aspoň čo sa najbližších mesiacov týka."
"Ako to, že som tu?"
"Doniesol ťa Dumbledore. Nepýtaj sa, neviem," dodal, keď videl Remusovo zdvihnuté obočie. "Proste prišiel, usmial sa na nás, položil ťa do postele, mne dal tvoj prútik a odišiel," pokračoval rýchlo, aby aspoň čiastočne ukojil kamarátovu túžbu po zvedavosti.
Remus sa mračil. Cítil sa zvláštne, tak zvláštne...
"Čo je vlastne za deň?"
"Pondelok predsa. Halloween!" zazubil sa Tichošľap nadšene. "Večer bude hostina a pekne na ňu všetci pôjdeme, potrebuješ sa najesť - nekrúť hlavou, nepríjmam nie! Matka do mňa párkrát naliala veritasérum, pamätám si ten pocit, musíš byť hladný...no, ako vlk," Sirius akoby sa neprestával smiať.
"Ako vieš, že mi dali veritasérum?" opýtal sa Remus, zatiaľ čo si naťahoval končatiny a krk.
"Pri tom, ako zachádzajú s vlkolakmi, by som sa skôr čudoval, keby ti ho nedali," mračil sa jeho kamarát, no úsmev sa mu o chvíľu opäť usídlil na tvári. "A pohni si, za chvíľu je obed, James s Petrom na nás budú čakať!"
"Počkať...ono je vyučovanie?"
"Samozrejme."
"A čo tu robíš ty?"
"Dumbledore mi dovolil ostať tu s tebou. Milý chlapík..."
Remus prešiel fakt, že zmeškal transfiguráciu, elixíry a dve hodiny čarovania, radšej mlčaním. Sirius žiaril ako slniečko a jeho úsmev bol nákazlivý, takže netrvalo dlho a po ceste do klubovne sa obaja rozosmiali.

~*~

"Pozri, Paroháč, ja by som vážne rád išiel s tebou, ale o dve hodiny mám trest, nestihli by sme to. Cez víkend si to vynahradíme," prehodil zronene Sirius, práve teraz sediaci na svojej posteli v spálni šiesteho ročníka. James a Peter (Remus odmietol ešte predtým, ako sa ho vôbec spýtali) sa chystali do Troch Metiel, pretože James podľa jeho slov "odmietal tráviť piatkový večer zašitý v klubovni pri krbe." Menovaný práve aktívne pobehoval po izbe a zhľadúval pár nepodstatných drobností - plášť, prútik a topánky. Remus prevrátil oči a rozosmial sa.
"Accio, Jamesov prútik," mávol krátko tým svojím a o chvíľu želaný predmet držal v dlani. Problém bol vyriešený, James privolal ostatné svoje veci, naposledy pozdravil svojich kamarátov a za ucho vytiahol Petra von.
Sirius nahlas vzdychol.
"Námesačník, nemyslíš vážne, že tie dve hodiny budeš čítať knihu, že nie?"
"A čo iné mám robiť?"
"Neviem, ale ja sa nudím!"
"Tak sa zabav. Môžeš tiež skúsiť čítať, ak to dokážeš. Niekedy je to veľmi poučné," prehodil vlkolak ironicky spoza knihy a obočie mu vyletelo do závratných výšin. Chvíľu si naivne myslel, že Sirius poslúchol jeho radu, pretože všetky zvuky z jeho strany podozrivo ustali, no obrovská čierna laba priamo uprostred strany 512 ho presvedčila o opaku.
"Nie, Tichošľap! Nájdi si vlastnú zábavu, ja svoju mám, tak mi v nej láskavo nebráň," ohnal sa po obrovskom čiernom psovi, uloženom pohodlne uprostred jeho perín. Pes naňho vrhol ukrivdený pohľad, vyplazil jazyk a vzápätí bol opäť Siriusom.
"Remy, no tak...netvár sa, že si nezostal len preto, aby som tu nebol sám..." tentokrát znel naozaj smutne.
"Asi ťa sklamem, Tichošľap, ale mne sa od nedele vážne nikam ísť nechce. Najradšej by som bol stále zalezený tu a čítal," odpovedal Remus mrzuto. Na stranu 515 namiesto psej laby dopadla dlaň s dlhými prstami.
"Necheš nám už konečne povedať, čo sa tam dialo? Alebo aspoň mne? Sľúbil si, že ak ťa niečo bude trápiť, zveríš sa nám, a namiesto toho to je presne tak ako vždy! Chodíš po hrade ako múmia, si úplne bez nálady a dokonca sa ti nechce ísť ani na ďatelinové pivo...Čo také si si tam vypočul?"
Sirius sa naňho pozeral tak úprimne, so slabým utrápeným úsmevom a búrkou v očiach, že nakoniec neodolal a všetko mu vyklopil. Počas jeho rozprávania sa Sirius mračil tak, až mal Remus strach, aby mu ten výraz nezostal natrvalo.
"Ale ja Greybacka poznám!" vyhlásil Tichošľap, keď si vypočul celý priebeh výsluchu. "Blízky priateľ mojej matky, príšerná potvora, to ti poviem," odfrkol si. "To ťa trápi? Že vieš, kto za toto všetko môže?"
Mal ho prečítaného.
"Áno...asi áno. Neviem, mám stále divný pocit, akoby čosi vo mne zapadlo do seba a to ma teraz škrie. Chcel by som...aby bol potrestaný, aspoň nejako, keďže za väčšinu si aj tak môžem sám..." Remus sklonil hlavu.
Vzápätí bol oblapený párom hrejivých rúk, do nosa mu udrela tlmená nevtieravá vôňa a Siriusove vlasy ho pohladili po líci. Opatrne si položil hlavu na jeho rameno. Nemohol tvrdiť, že mu kamarátovo objatie nebolo príjemné...
"Remus?"
"Hm?" ozval sa ospalo. Zabudol na Greybacka i celý výsluch, bolo mu krásne...
"Za nič nemôžeš, zapamätaj si to, dobre?" hovoril až nezvykle ticho a vážne, no napriek tomu -
Remus prikývol.
Ani jeden z nich nevedel, koľko tam len tak sedeli a objímali sa. No obaja si veľmi dobre pamätali, čo sa stalo potom.
Remus si pripadal ako v romantickom filme. Díval sa Siriusovi do očí, sledoval šedé mraky, ktoré plávali okolo zorničiek sem a tam. Bol mu blízko, tak blízko, že mohol cítiť jeho plytké výdychy na svojich perách aj jeho parfém, ktorý sa mu začínal páčiť čím ďalej tým viac, tak blízko, že sa stačilo nahnúť, a...
Sirius ho pobozkal. Celkom naozaj, len tak, z ničoho nič - a Remus v tej chvíli mohol odprisahať, že nič lepšie nikdy v živote nezažil. Akoby mu v žalúdku čosi vybuchlo a šírilo to neposedné chvenie po celom jeho tele - nemohol to ovládnuť, teplo ho spaľovalo a on chcel viac...

A keď o hodinu profesorka McGonagallová naštvane stála pred svojím kabinetom, pozerajúc na hodinky, zaprisahala sa, že na najbližší školský trest vyzdvihne Siriusa Blacka osobne.

~*~

Bolo ďalšie ráno, ďalší nový, ospalý, víkendový deň. Situácia bola takmer navlas rovnaká ako pred týždňom - až na kopu tekvíc, ktorá sa včera večer od Hagridovej chalupy záhadne presunula do rôznych zákutí hradu.
Väčšina študentov lenivo prežúvala raňajky a spriadala plány na sobotňajšie popludnie. Záškodníci - Sirius Black, James Potter, Remus Lupin a Peter Pettigrew - robili presne to isté, okrem Remusa, ktorý opäť zaujato a s trocha neprítomným úsmevom študoval noviny.
"Prečo ste vy dvaja takí vysmiati? Čo ste robili, kým sme boli preč?" smial sa James a prskal okolo seba tekvicový džús. Sirius ho odbil s typickým sebavedomým úšľabkom.
"Nič, čo by som považoval za nutné povedať ti, Paroháč. Staraj sa o svoju Evansovú."
James chcel niečo pohotovo odvrknúť, no prerušilo ho Remusovo nadšené zavýsknutie.
"Tichošľap, on je v Azkabane! Greybacka zavreli!"

~*~

"Klop, klop."
Na okno klopkala ďalšia sova. Biela, ako čerstvo napadnutý sneh za oknami, naštvane šuchorila perie.
"Klop, klop, klop!"
Nič sa nepohlo.
"Klop, klop!"
Ticho, tma. Nikto zo spiacich miestností zjavne o piatej ráno nemal záujem o nové správy. Ani o tie dobré...

~ T H E E N D ~
 


Komentáře

1 Bella Bella | Web | 20. října 2010 v 20:21 | Reagovat

Teda, našla jsem tvoji stránku už dřív, když jsme hledala SB/RL povídky, když jsi pak napsala na můj blog, říkala jsem si, že to bude Osud :D Přiznám se, že pro mě je slovenština trochu obtížká číst a u některých názvů jsem se pozastavovala - četla jsem už i původní verze v angličtině, ale váš překlad je zajímavý - místy vtipný :D Přes to, jsem se do toho hrozně začetla a pak už jsem nemohla přestat.. Úžasné :) Moc se mi líbil ten nápad, že podrobovali vlkodlaky výslechu.. A ta část, dke jsou spolu - bylo to tak nenásilné.. Takové.. prodchnuté přátelstvím.. Často bývá Sirius prostě "ten, kdo bere" - prostě ho chce, tak si ho vezme.. (uhm :D), ale tohle.. Tohle bylo krásné.. :) Asi romantické, dobře :D Na romantiku nejsem,a le tohle se mi vážně líbilo :)) Dobrá práce :)

2 hatta hatta | Web | 20. října 2010 v 20:28 | Reagovat

Ach, žiadny strach, kým som sa ja dostala do českého prekladu, tak to tiež chvíľu trvalo :-D Ten zas prezmenu príde vtipný mne :D
A ĎAKUJEM! To je najdlhší komentár, aký mi kedy kto napísal...ani nevieš, aká som rada, že sa to niekomu páči... :-)
A so Siriusom súhlasím, ale je mi proti srsti písať ho ako chtivého bastarda :-D Ja zas na romantiku som, takže... :-D
A ešte raz - ďakujem!!! :-)

3 Bella Bella | 20. října 2010 v 21:58 | Reagovat

To věřím, je to o zvyku :D
Tak to mě těší :) Já to znám - komentář stylu "hezké" moc neuspokojí.. :)
Mno, já to občas ženu do extrémů - je dva jako protipóly.. :D
Vážně není za co ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama