Morálka je postoj voči ľuďom, ktorých nemáme radi. ~ Oscar Wilde ~

Don´t be afraid

30. ledna 2010 v 1:08 | Hatta Love - Black |  One-shots
Vĺča má pre Vás ďalšiu poviedku. Kratučkú - 855 slov. A rado by Vás upozornilo, že hoci je myslená presne opačne, mali by ste ju pravdepodobne čítať len v stave najhlbšej depresie, prípadne, ak si ju chcete spôsobiť. A nedáva nijaký extrémny zmysel. Či je to slash alebo nie, to si každý môže doplniť podľa vlastných predstáv.
A Vĺča má pocit, že už teraz je to preň srdcová záležitosť. Nie kvôli "deju", kvôli venovaniu...no, jednoducho, ak chcete...

Pripravení na menšie psycho? ^^

P.S.: Pre navodenie atmosféry á la pohreb, odporúčam Holocaust od Placeba, aj keď neveľmi sedí významovo, je to proste geniálne depresívny song...


Don´t be afraid - originalfic by ~ Hatta Love - Black

Venované jednému neznámemu chlapcovi s krásnymi očami, smutným hlasom a sklamaným úsmevom. Stretla som ho raz v živote, nikdy som sa s ním nerozprávala, no videla som dosť na to, aby som ho obdivovala... Nezaslúžil si, čo dostal, pretože mi bolo jasné, čo dostal.Urobil niečo, čo by som si ja do konca života vážila, holt, každý sme iný...
Takže, pre Teba.

Noc. Tichá, neprívetivá a chladná. Mesiac v splne. Vlčie vytie niekde v diaľke...

Chlapec. Sám, kdesi na okraji plošiny sveta, balansujúc na špičkách - sedí, šepká tiché modlitby Mesiacu a s rešpektom pohliada na výšku pod ním. Na chvíľu zatúži zoskočiť a bežať, zrýchliť čas a nezastaviť sa, až kým nenájde, čo hľadá. Bez bolesti a sĺz, veď možno kdesi na druhej strane čaká lepší svet...lepší ľudia. Takí, čo nesedávajú uprostred zimnej noci na streche, pretože nemajú dôvod. Takí, čo nechcú nájsť, pretože už našli.

A možno tam už nič nečaká. Možno je to jednoducho smrť - a potom bezodná prázdnota.

~*~


Mal pocit, že padá. Priepasť pod ním sa otvárala, steny približovali, prsty si v zúfalej snahe zachytiť sa zodral až do krvi. V hlave mu rezonoval hlboký zvuk gongu, zvonil umieračik, a on nemal nikoho, kto by ho zachytil, kto by pomohol...

"Vstávaj!" jediné slovo a prebral sa z horúčky. Čelo mal spotené, oči ho štípali, no to nebolo nič oproti ruke...

Jeho dlaň, napoly zahalená v priesvitnej látke obväzu. Taká, aká má byť, hoci trocha nezdravo kostnatá a nezdravo bledá. Jeho prsty, dlhé a štíhle. Jeho zápästie, ktoré nepoľavovalo v strašidelnej triaške - to všetko by bolo v poriadku. Prečo ale...?

Chrbát jeho ruky. Biela tkanina neskryla, čo mala, dôkaz jeho naivity sa dostal na svetlo. A tak štípal, pálil a vyžieral mu dieru do srdca...Vzlyk, ťažiaci na pľúcach ako celá váha života. Spomínal si na lesklú, lákavú čepeľ. Žiaľ, ktorý sa zadarmo ponúkala utíšiť. Na cvaknutie kľúča v zámke aj zopár čírych kvapiek, ktoré sa potichu rozpili na podlahe. Dokázal sa dopátrať toho zlomového okamihu. Jeden rez, jedna kvapka. Dva rezy, štyri kvapky. Osem rezov, dvadsať kvapiek. Dvanásť rezov, možno tam to všetko končí...Kvap, kvap, kvap. Odkvapkáva tak, ako sa odsýpa piesok v hodinách nášho času. V pomalom rytme kyvadlových hodín bije aj jeho srdce. Srdce, ktoré s pikovým kráľom rozohráva nebezpečnú hru o čas...

"Nebudem na teba čakať!"

Utrieť si slzy a vstať sa odrazu zdalo ako tá najťažšia úloha. Bol v izbe plnej vecí, no napriek tomu tápal v tme. Potreboval niečo, niekoho...

Niekoľko opatrných pohybov, potiahol ruku cez rukáv mikiny. Bolo to v poriadku, žiadna spomienka...

Kvap.

Zreničky rozšírené strachom. Tak jednoduchý, bežný zvuk, kvapkanie vody z pokazeného kohútika a dážď na okennom parapete.

Kvap.

Jedna, ďalšia, to sú dve. Dve červené, zlievajúce sa do jednej na drahých mahagónových parketách.

Kvap.

Zastaviť to. Áno, presne to by mal. Mama ho zabije...Voda, handra, ísť na raňajky.

Kvap. Kvap. Kvap.

Nie!

Kvap. K -

"Nie!"

Chybovať, tak prirodzená ľudská vlastnosť. Naše chyby by sme najradšej odvolali hneď, ako ich urobíme. No priznajme si, bez chýb - budeme to stále my?

Kvap.

V tom tichu znie ako strašidelná ozvena. Musí to zastaviť. Pár krokov do -

Kúpeľne? Jeho vlastné spomienky, cupkajúce po okraji vane, šplhajúce sa na zrkadlo, čvachtajúce sa v umývadle. Čierne kachličky a kvap, kvap. Láska, naivita, paranoja, chyby nerozvážneho mladíka. Chcel, a či nechcel? Trieštiace sa sklo. Zrkadlo padá na zem v úlomkoch večnosti, padá a chyby berie so sebou.

Kvap?

Nie.

Červený vodopád, víno našich hriechov, šarlátový elixír života.

Krv, plné umývadlo, rozrezané hánky, slzy. Nič výnimočné. Nevzchopí sa, nikdy sa toho nezbaví...
Spomienky, zoradené v ukážkovom dvojrade, čakajúc, ktorú z nich si vyberie. Jeden rez, dva, dvanásť...? Nechce trpieť, ale nemá na výber. Tí, čo chybujú, nedostávajú druhé šance...Vybrať najmenšie zlo.

Jeden rez.

Kvap.

Dva rezy...

A on chce záchranu. Nepomyslel snáď na následky svojich činov? Prosiť na kolenách, ani to nám nie je cudzie, spravíme čokoľvek pre vlastný život...

"Mami..." šepot, tichší než ševelenie vetra, než posledný výdych mŕtveho, než tlkot zúfalého srdca. A potom spomienky. Letiace do vzduchu, lezúce po stenách. Odchádzajú preč, len tma zostáva, nechajte šialenú myseľ odpočívať...

~*~

Čas.

Je ho veľa, no zároveň zúfalo málo. To, čo sa stalo, nevezmeme späť - a potrebujeme čas, aby sme s tým čokoľvek mohli urobiť.

A tak tu teraz sedel. Sám, len s Mesiacom nad hlavou, jednou nohou v priepasti a až príliš pomaly vstávajúc . Slzy, neboli výnimočné, skôr naopak. Lapený medzi dvoma mlynskými kameňmi, bleskom osudu rozdelený napoly. Ísť na trvalú návštevu na druhú stranu? K tým, čo nesedávajú uprostred zimnej noci na strechách? Zostať?

Bledosť jeho rúk v modrastej nočnej žiare do diaľky svietila. Zdvihnúť dlaň. Len niekoľko centimetrov od očí mu spočívali tri obyčajné písmená. Tri písmená, oddelené bodkami, pre neho symbolom všetkého, čo mohol urobiť zle. Iniciály. Naoko obyčajné - pre neho až po okraj plné žiaľu. Urobil to - prečo? Z lásky?

Hlupák.

Láska neexistuje...

Vlci, šepkajúci do jeho uší.

Bol si naivný. Dnes už nikto nestojí o romantických hrdinov, ktorí robia srdcervúce činy. Ako si si vôbec mohol myslieť...?

Stiahol nohu spoza okraja škridlovej plošiny. Cez otvorené strešné okno von vychádzal slabý tieň, zmiešaný s plameňom sviečky. Urobil chyby, robíme ich všetci. Bol obrazom dokonalého hlupáka. To predsa musí zmeniť...alebo nie?

Na natiahnutú ruku dopadlo čosi biele.

Sneží.

Pre koho?

Sneh je predsa nádejou. Má bielu farbu holubice mieru, v zobáku nesie vetvičku a máva mu krídlami. Vlieta dovnútra...

Nasledovať?

Určite.

Zažltnutý obväz chyby zakryje, až do momentu, kedy sa s nimi bude môcť vyrovnať.

Aspoň v to dúfal...

A spomienky vyleteli k Mesiacu.

~ T H E E N D ~
 


Komentáře

1 muchulka muchulka | Web | 30. ledna 2010 v 1:19 | Reagovat

... super

2 Bella Bella | Web | 20. října 2010 v 20:31 | Reagovat

"Chlapec. Sám, kdesi na okraji plošiny sveta, balansujúc na špičkách - sedí, šepká tiché modlitby Mesiacu a s rešpektom pohliada na výšku pod ním. Na chvíľu zatúži zoskočiť a bežať, zrýchliť čas a nezastaviť sa, až kým nenájde, čo hľadá. Bez bolesti a sĺz, veď možno kdesi na druhej strane čaká lepší svet...lepší ľudia. Takí, čo nesedávajú uprostred zimnej noci na streche, pretože nemajú dôvod. Takí, čo nechcú nájsť, pretože už našli."

Mrazí mě z toho.. Je to trochu..odpudivé, děsivé.. Na druhou stranu - známé.. Dovedu pochopit..

"Srdce, ktoré s pikovým kráľom rozohráva nebezpečnú hru o čas..."

Úžasné..

"Potreboval niečo, niekoho..."

Jak známé..

"Chybovať, tak prirodzená ľudská vlastnosť. Naše chyby by sme najradšej odvolali hneď, ako ich urobíme. No priznajme si, bez chýb - budeme to stále my?"

...

Nemůžu vyzvednout vše, co mě oslovilo - asi bych sem kopírovala celou povídku :D

Úžasné..

"Červený vodopád, víno našich hriechov, šarlátový elixír života."

Prostě úžasné.. Máš neotřelé vyjadřování, originální, vážně mě chytá za srdce..

"Láska neexistuje...

Vlci, šepkajúci do jeho uší."

Vlci..

"Sneží.

Pre koho?

Sneh je predsa nádejou. Má bielu farbu holubice mieru, v zobáku nesie vetvičku a máva mu krídlami. Vlieta dovnútra...

Nasledovať?

Určite.

Zažltnutý obväz chyby zakryje, až do momentu, kedy sa s nimi bude môcť vyrovnať.

Aspoň v to dúfal...

A spomienky vyleteli k Mesiacu."

Konec byl úžasný.. To celé.. Hltala jsem to, přestože je to takové..depresivní, kontroverzní téma - pro povídku.. Ale bylo to -vlčí.. A nakonec- naděje..

3 hatta hatta | Web | 20. října 2010 v 21:05 | Reagovat

Tvárim sa, že tu potajomky neslzím...ďakujem, ďakujem, ĎAKUJEM na miliónkrát! :-)

4 Bella Bella | 20. října 2010 v 21:56 | Reagovat

Ow, není zač ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama